Už dlho premýšľam nad tým, prečo sú ľudia vo svojich životoch aj vo vzťahoch nešťastní, nespokojní a nevyvíjajú žiadne aktivity, aby to bolo medzi nimi v pohode.
Dokážu si vynadať v strede námestia, v dave plnom ľudí sa hádajú o dušu, chodia za sebou ako psy a ich domácnosti sú presýtené zlosťou, nepohodou, nervozitou, nespokojnosťou a netrpezlivosťou. Ostávajú vo vzťahoch dlhodobo aj napriek tomu, že ich to nenapĺňa, nerozchádzajú sa kvôli deťom, trpia každodenné výkyvy toho druhého, tolerujú neúctu, neustálu spŕšku výčitiek a správanie sa jeden voči druhému bez rešpektu.
Dusia v sebe všetko, nerozprávajú sa, nie sú ani trochu vďační za to, čo majú, ale dokážu vymenovať milión vecí, ktoré by chceli. Sú večne nespokojní. So sebou, s prácou, so šéfom, s tréningom, s partnerom, s partnerkou, s deťmi, s kolegami, s domácimi maznáčikmi,…skrátka s každým, s kým prídu do kontaktu.
Dnes mi to došlo!
Dnes som na to prišla!
Výsledkom môjho pátrania a pozorovania je fakt, že si myslia, že tu na zemi majú neobmedzený čas. Že si môžu robiť, čo chcú a s kým chcú. Podvádzať sa, byť na seba nepríjemní, hádať sa o maličkosti a vykrikovať si staré chyby z minulosti a vyhľadávať konflikty, z ktorých vždy vznikne poriadna búrka. Že môžu mať pokojne tichú domácnosť aj týždeň. Vyčkávajú, kedy ten druhý urobí prvý krok.
Žijú, akoby tu mali byť dvesto rokov. Akoby to, že sa dnes hnevajú môže pokojne trvať celý život alebo minimálne do momentu, kým sa partner príde ospravedlniť. Urážajú sa navzájom, nepočúvajú, čo ten druhý hovorí. Robia jednoducho všetko pre to, aby vznikali a dlhodobo (ne)fungovali nezdravé vzťahy a budovali rodiny, ktoré nemajú ani kúska pokoja, lásky a harmónie na to, aby v nej mohli vyrastať spokojné, zdravé a šťastné deti.
Základným princípom nášho každodenného života by malo byť pravidlo #1 je „VŠETKO, ČO MÁŠ, JE JEDEN DEŇ!”
Jeden deň...
Som 100% presvedčená, že keby sme sa každý deň zobúdzali s touto myšlienkou, boli by sme vnútorne spokojní a šťastní. Nič by nám nechýbalo. Precitli by sme do takej formy vďačnosti, že by svet bol rajom na zemi.
Naplnila by nás každodenná túžba urobiť viac, pomôcť viac, poskytnúť oporu, podporu jeden druhému, byť tu prítomní (nielen naoko, ale naozaj). Nechali by sme ležať telefóny, kašľali by sme na sociálne siete a venovali sa tomu, kto tu už zajtra nemusí byť.
Cítili by sme sa požehnane a milovane. Jediné, čo by sme si priali by bolo, aby sme si večer mohli povedať: BOL TO DOBRÝ DEŇ … alebo UROBIL/A SOM VŠETKO, ČO SOM CHCEL/A …
Len si to predstavte… na moment, na krátku chvíľku… všetko, čo dnes máte je 1 deň!
Ako s týmto časom naložíte?
Budete hľadať na partnerovi všetky chyby sveta?
Vynadáte mu a budete čakať, že za vami príde?
Ešte stále chcete mať tichú domácnosť?
Budete čakať namosúrení, kedy sa vráti domov, aby ste mu do tváre šplechli hŕbu výčitiek?
Nechcete búrať všetky múry, aby ste si ten 1 DEŇ užili naplno? Nemyslím tým v bare s pohárom margarity v ruke, alebo v striptízovom klube či na bungee jumpingu. Myslím tým, užili si deň taký, aký ho chcete zažiť.
Nech je naplnený radosťou, šťastím, pohodou, láskou a všetkými peknými emóciami.
Verte, že s pravidlom „VŠETKO, ČO MÁŠ, JE JEDEN DEŇ!“ zažijete neuveriteľné pocity a stavy. Začnete vnímať slnečné lúče, preciťovať vône, vdychovať čerstvý vzduch. Oceníte kolegu v práci, poďakujete upratovačke, že máte čistý stôl, podáte ruku staršiemu pánovi, ktorý zakopol o kameň. Na vašej tvári sa zračí úsmev, odhodlanie, vďačnosť. V práci, doma, v škole, na párty…všade budete žiariť. Každý s vami bude chcieť tráviť čas, lebo sa s vami bude cítiť dobre.
Povie si, to je ten/tá, čo ma stále vypočuje. On/ona sa stále usmieva, aj keď má určite veľa svojich starostí. Tá žena/ten muž nikdy neublíži slovom, lebo vie, aká je to silná zbraň.
Nepáčilo by sa vám, keby vás takto ľudia vnímali?
Viete si predstaviť, čo by sa stalo, keby sme každý začali sám od seba a bolo by nás 5…15…50…180…6 540…18 900…500 000…1 250 400…???
Svet by bol nádherné miesto.
Prestali by sme vešať fotky na internet, lebo to, čo by nás zaujímalo by bol 1 DEŇ.
Prestali by sme tráviť čas na mobilných telefónoch a surfovaním po nete, lebo by sme chceli počúvať svojho partnera, svoje deti, rodičov, súrodencov a stráviť s nimi tie najvzácnejšie momenty, ktoré sa už nemusia opakovať.
Uvedomovali by sme si, že máme obmedzený čas. Že tu nie sme navždy. A každý jeden deň by sme žili naplno.
Riadili by sme sa podľa hesla “Čo nechceš, aby druhí robili Tebe, nerob ani Ty im.”
Znie to utopisticky? Možno…
Ale skús to sám/sama …
Skús to už od zajtra…
Zajtra je TVOJ DEŇ!
ZAJTRAJŠOK JE VŠETKO, ČO MÁŠ!