Ja si sedím doma v kresle, za oknom tichý dážď.
Premýšľam o veľkom svete, mysľou ženie sa veľa fráz.
Spomínam na dávne časy, kedy neriešila som vlasy,
na vonkajší vzhľad nedbala som, cestou kráčala som za ruku s otcom.
Ale čas je neúprosný, ten núti nás myslieť vpred.
Je náš nepriateľ mocný, aby spoznali sme celý svet.
Teraz objavujem miesta, kde ako malá vstúpiť som nemohla,
teraz nimi vedie ďalej moja cesta, takto som sa žiť rozhodla.
Prečo musím myslieť vpred? Mnohých vecí vzdať sa hneď?
Musím zabudnúť sa staré časy, lebo oni nevrátia sa už asi.
Čo sa stalo? Dospela som.
Všetko v živote tak chodí, že raz jeden umrie, aby narodil sa nový.
Až teraz mnoho vecí zmysel mi dáva,
prečo niečo v našich životoch sa stáva.
Že láska prichádza, keď ju najmenej čakáme,
že každým ránom novú šancu dostávame.
Že každý človek nájde dušu spriaznenú,
že dá sa robiť prácu vysnenú.
Koľko rokov potrebuje človek, aby dospel?
Niektorí možno celý život.
Lebo ak raz sa niekto svojmu šťastiu vzoprel,
asi žiť sa mu bude clivo.
by Mary – N