Od mojich piatich rokov som nemocnice obchádzala poriadnym oblúkom. Nebolo potrebné ich navštevovať. Nevedela som, ako sa tam správa, čo všetko musí mať človek so sebou, o čom sa rozpráva s lekármi, sestričkami, kedy a ako sa podáva strava…nič. Totálna neznáma. Dovtedy aj chválabohu.
Keď ku mne do izby vošli chlapci z RZPčky bolo mi ešte hlúpejšie. Nikdy by mi nenapadlo, že si sama budem volať 112, že by som sa dostala do takéhoto stavu, kedy by to bolo nutné. No, človek mieni, Pán Boh mení…
Vbehli do dverí a okamžite na mňa spustili miliardu otázok. Cez bolesť som nebola schopná odpovedať nejak jednoznačne. Celé telo sa mi chvelo. Asi od stresu a vyčerpania. Čakala som na nich niečo vyše pol hodiny. Bola som vo zvláštnom kŕči, kedy neprichádzala úľava ani po zmene polohy. Studené zimomriavky mi blúdili od hora až dolu, prenikavá bolesť sa mi zabodávala do brucha. Odpovedala som skôr automaticky ako pri zmysloch. Niečo vypisovali. Ja som si vzala len ruksačik, doklady a stihla som sa nejak obliecť ešte pred ich príchodom. Len niečo voľné a rýchlo. Aj napriek oblečeniu mi bola brutálna zima. Akoby na mňa niekto neustále púšťal studený vzduch, ktorý ma mrazil.
Do môjho bytu vedie minimálne „tisíc“ schodov. Žijem si tam jak princezná v hradnej veži, ktorú stráži zlý drak. Až v tú noc som si uvedomila, že tých schodov je neúrekom, keď ma chlapci viedli chodbou, podopierali a dostali do sanitky: „Chcete ležať alebo sedieť?“ Zlatí, pomyslela som si. Je mi to jedno. Úplne jedno. Len nech mi niekto konečne povie, čo mi je. Ostala som sedieť. Jeden z nich bol vzadu pri mne. Cesta do nemocnice trvá asi 4 minúty. Nahlásili 7. Mne to prišlo, akoby som tam išla celú večnosť. Ako človek dokáže rôzne vnímať čas podľa sledu udalostí, ktoré aktuálne prežíva…
Pri vchode pre záchranky nás už čakala pani s vozíkom. Pomaly ma na neho posadili, vypísali príjem a viezli ma na pohotovosť. Tu si ma prevzal chirurg. Chcel zistiť, či nemám chytený slepák. Pýtal sa zase nejaké veci, ale chválabohu odpovedali za mňa už chlapci podľa toho, čo spísali. Uložil ma do ležiacej polohy na veľký biely stôl. Bola noc. On vyzeral unavený. Okuliare si stiahol viac na nos a poklepkal po jednej strane brucha: „Bolí?“ a potom po druhej a tak mi prešiel celý dolný kvadrant. Reagovala som na niektoré jeho údery bolestivou grimasou. Usúdil, že brucho je v poriadku a poslal ma na príjem na gynekológiu, keďže podstatná informácia bola, že mám aktuálne menzes a bolí ma na strane, kde sú vaječníky a celé podbruško. To bolo citlivejšie ako brucho. Ale bodaj by aj nie, keď tie moje pravidelné mesačné návštevy „tetky z Ameriky“ neboli nič moc. Buď som prespala celý deň v pyžame a len v nutnosti som navštívila wecko alebo chladničku, alebo som ležala vypnutá na gauči, pozerala do blba a čo najrýchlejšie do seba šupla dve tabletky proti bolesti hneď, ako som otvorila oči. Uľavili na pár hodín. To som po väčšine prespala.
Na príjme na gynde mi sestrička odmerala tlak, zase sa ma pýtala tie isté veci aj napriek tomu, že držala správu od chlapcov zo záchranky aj od chirurga. Tak som zopakovala, veď predsa opakovanie je matkou múdrosti. Po niekoľkých minútach prišla pani doktorka. Pýtala sa ma celú anamnézu, riešila moju bolestivú menštruáciu, sondou mi prekutrala vnútro…nooo poviem vám, nič príjemnejšie nie je. My ženy sme dosť citlivé na to, keď máme svoje dni. Samé sa musíme nejako vysporiadať s tým, že nám krváca spodok. Nikomu to neukazujeme, s nikým o tom nevedieme debaty a už vôbec nikomu nedovolíme vstúpiť do nášho „vnútra“ odspodu. Asi si viete predstaviť, aké to bolo príjemné, keď si sondou chodila hore dolu v tom krvavom prostredí…ešte teraz, keď si to predstavím, tak mi je nevoľno. No, čo už. Vyzerala, že to robí pravidelne, že ju nič neprekvapí. Takže som si toto vyšetrenie musela proste len prežiť.
Kým som ja ležala na stoje, vedľa zo vzdychárne vychádzali zvuky rodiacich matiek. Zaleskla sa mi slza v oku, lebo mi prešla myšlienka typu radšej keby mi bolo zle, lebo som tehotná, aspoň by som si vedela rady. Vedela by som, že mojou jedinou prioritou aj napriek bolesti je priviesť na svet zdravé dieťatko. Kus zo mňa. Lekárka videla, že som na tom celkom zle, no nereagovala. Sedela ako ľadová kráľovná. Keby som v tú noc vedela, že ju neuvidím naposledy…
Nechali si ma na pozorovanie. Po vyšetrení som sa dozvedela info asi vám praskla neidentifikovateľná cysta. Moc tam toho nevidieť, keďže máte menzes. Aha, jasné, tak presne viem, čo mi je a čo s tým. Mala som milión otázok. Ale z nejakého dôvodu som, ja papuľa, ostala ticho.
Sestrička mi pridelila izbu, bola prázdna, vybrala som si okno. Nech aspoň vidím na svet z toho deviateho poschodia. Pod nami bola aj pristávacia dráha pre vrtuľník. To ma tiež potešilo, keďže milujem všetko, v čom sa dá lietať. Napichli mi ruku, zaviedli kanylu. Dali mi fyzák, infúziu s tabletkami proti bolesti. Dostala som košieľku anjelika, keďže som so sebou nemala veci a čo je najlepšie ani nikoho, kto by mi ich o takejto hodine doniesol.
Vložky som samozrejme so sebou nemala, len jednu v ruksaku. Dostala som od nich svetové vložky … keď som to videla, neverila som, že sme na gynekológii a že je 21. storočie. Zistila som, že som asi veľmi rozhýčkaná výberom v každej drogérii, kde sa tomuto venuje vždy takmer celý regál. S krídelkami, bez, navoňané, alebo bez vône, na deň alebo na noc, tampóny…aha a tu toto. Dĺžka asi tak 20cm, hrúbka asi 3cm…si hovorím, Ježiš Mária, to bude aj vsiakať? Keď som chytila ten matroš a videla tú sieťku … to ako keď vyťahujete ryby z lode. No nič, toto všetko mi nejak prebehlo hlavou, no v konečnom dôsledku som bola šťastná, že nejaké vložky vôbec mali. Lebo veď aj toaleťák som si mala doniesť so sebou. To keby som vedela, tak si nabalím celý pakeľ a zásobím celú gyndu. Jasné, že som nemala toaletný. Zachránila ma až baba na izbe, ktorá mi venovala svoju rolku. Dodnes jej za to nesmierne ďakujem, nakoľko mi doslova a do písmena zachránila zadok.