#MyEndoStory – Prológ

Prišla ako nočný motýľ.

Ticho, nedala o sebe znať. Prebudila ma zo spánku.

Za tmy zniesla k zemi svoje veľké priesvitné krídla a usadila sa mi na bruchu. Jej oči klipkali raz, dva-raz, dva. Sledovala, kde by sa zložila.

Jej ťažoba ma prekvapila. Na to, že bola malá ako motýľ, bola ťažká. Akoby mi na bruchu nesedel motýľ, ale akoby sa tam usadil sám slon. Skrútilo ma od bolesti, nohy mi vystrelili smerom vpred.

Kolená som si pomaly pritiahla k sebe a objala ich. Nebolo možné ležať, sedieť ani stáť. Keď som sa zadívala na motýľa, jeho tvár bola vážna, zamračená. Akoby chcel niečo povedať, ale nemohol. Želala som si, aby odletel. HNEĎ! Nestalo sa.

Pred očami sa mi zahmlilo a v momente ma oblial studený pot. Takto som sa necítila ešte nikdy. Bola som sama. Úplne sama. Bez rodiny, bez partnera, bez priateľov. Ležala som na posteli skrútená v divnom kŕči a priala som si, aby to už prestalo…

Motýľ sa ani nepohol. Vedela som, že to sama nezvládnem. Cítila som, že on len tak neodletí.

Vytočila som a snažila sa dostať zo seba pár zmysluplných viet a odpovedí…